Celkom pokazení Neighbourhood.

Autor: Petra Ďumbalová | 19.8.2016 o 0:00 | (upravené 19.8.2016 o 11:04) Karma článku: 1,09 | Prečítané:  132x

V pražských Riegrových sadoch sa konala 16.8. udalosť. Kvôli nej som si dokonca ochotne predĺžila svoju dovolenku, pretože som si chcela vyplniť nie tak dávne prianie. Koncert Neighbourhood. 

Ako správny „jútuber“ som mala celkom predstavu, do čoho idem a verila som, že tento koncert bude pekným a príjemným zakončením mojej letnej sezóny. Možno mala byť predzvesťou, že niečo nebude v poriadku, moja „emotionless“ nálada, ktorá býva pred podobnými akciami zväčša priklonená buď na jednu alebo druhú stranu pomyslenej osi. Stagnovať na nule pri toľkej plejáde pocitov je predsa len alarmujúce...

Nuž. Som len taký polovičný „hejter“, ktorý sa aj napriek svojej uhundranej povahe snaží nachádzať na veciach len to dobré...

Prvým nedostatkom tohto ospevovaného koncertu bol už fakt, že som sa nevedela na internete dopátrať k časovému harmonogramu. Dotrepkať sa o šiestej pred bránu a zistiť, že sa práve otvoril vstup a následne čakať takmer dve hodiny na predskokana, nie je asi snom návštevníka koncertu. Hlavne ak je vonku už trochu chladnejšie a vaše kríže sa cítia na sedemdesiat. Ale pochopila som konečne stratégiu každého organizátora, ktorý chce na začiatku dať zarobiť predajcom nápojov a občerstvenia... a pomedzi to môže teda aj niekto zaspievať.

BØRNS bol celkom slušným predskokanom. „Také indie.“ Zhrnula som to po prvej pesničke. Vcelku pozitívne ladené skladby, pri ktorých som celý čas premýšľala, či to indivíduum na pódiu je dievča alebo chlapec. Nieže by na tom záležalo. Len som si tak vravela, že niekto, kto má previazanú košeľu na uzol nemôže byť chlapec...iba že by bol. S takým hlbšie dievčenskejším hlasom. It's a boy! Congratulations.

Aj keď som sa po pár pesničkách trochu začala nudiť, treba aj napriek tomu  uznať, že išlo o vydarené vystúpenie, ktoré (žiaľ pre hlavnú hviezdu večera) bolo tým svetlejším momentom na sklonku dňa. Za výber predskokana dávam v tomto smere malé, trochu menej bezvýznamné plus.

„Prednýmuž“ Neighbourhood Jesse Rutherford bol pre mňa spevákom, ktorý vie v prvom rade spievať. Tak som čakala celkom solídne vystúpenie, na ktorom sa nemalo čo pokaziť. Keď konečne o cca 20:40 hod. prišiel na túto zostavu rad, ostala som mierne v pomykove. Úvodná pieseň v jeho podaní znela ako jeden z posledných koncertov načiarovanej Amy Winehouse. „On si niečo šľahol“, bola moja prvá reakcia. Alebo len blbo stojím a nejaké temné sily odrážajú priamo do mojich uší akési nedokonalé, uškriekané mumlanie. Ale je to predsa len prvá pesnička, možno sa len rozbieha...

Niekde medzi druhou a treťou skladbou, kedy Jesse uvážil, že je čas dať si dole tričko (zrejme aby zmiatol zmysly poslucháča) som pochopila, že v tomto duchu sa bude niesť celý koncert. Asi prvý krát som zvažovala, že dobrovoľne odídem aj napriek tomu, že som vysolila vstupné nielen za seba, ale aj za priateľa, ktorý asi premýšľal, prečo som mu toto spravila. (Bože vďaka, že lístok stál „len“ 20 Eur!)

Naozaj. Bolo to veľmi zlé. Nepochopila som, prečo si na mikrofón nastavil „špeci efekt“ ozveny, ktorý by sa hodil niekam na štadión do Barcelony a nie na plochu daného podniku. Nerozumela som ani tomu, prečo si ešte ako bonus miestami vylepšil, už aj tak nie práve najlepší prejav, nejakým šialeným syntetizátorom a'la Justin Bieber.

Pri piesni „Afraid“ sa mi chcelo kričať spolu so spevákom, tak ako to uvádzal aj on vo svojom texte „at the top of my lungs“. Vydržala som však až (takmer) do konca. Povedala som si, že nech dá ešte hymnu „Sweater weather“ a pôjdem kade ľahšie. Poslednou piesňou ma vyhnala skupina s polonahým mládencom na čele do chladnej noci a za hranicami podniku v Riegrových sadoch som si uvedomila, že zvuk je tam neskutočne plechový a ešte viac ohlušujúci ako priamo v epicentre. Ak by mi totiž nezaľahlo v ušiach v areáli, tak pred ním už určite. Úbohí okoloidúci.

Neviem, čo sa v ten večer stalo, ale Neighbourhood zneli len spolovice tak dobre ako v skutočnosti mohli. Zachránila ich vlastne len hudba, ktorá bola skvelá a ako tak dokázala dorovnať ten prazvláštny spevácky prejav s nevyváženým ozvučením.

Poslednou nemenej podstatnou vecou, ktorá mi chýbala, bolo akési prepojenie publika so spevákom. Cítila som sa ako na dvoch frontoch. Tí tam hore a oproti nim my tam dole. Tak sme si to „odspievali“ a môžeme ísť domov... Možno to bolo tým, že išlo o otvorený priestor, čo môže značne ovplyvniť atmosféru naproti tej klubovej. Mmmmm, nie, nebolo to preto.

Bolo mi to celé ľúto. Moja inak obľúbená skupina, s charakteristickým zvukom a čiernobielym imidžom to nedala. Verím, že toto bol len nepodarok a ak sa do Prahy niekedy ešte Neighbourhood vrátia, presvedčia o tom, že sú skupinou, ktorú sa oplatí nielen vidieť, ale aj počuť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

S kým sa križuje Robert Kaliňák?

Všade inde by už demisia ministra vnútra bola aj zabudnutá a nástupca dávno v úrade.


Už ste čítali?