Milý denníček 3

Autor: Petra Ďumbalová | 6.11.2014 o 21:59 | Karma článku: 3,52 | Prečítané:  603x

Presťahovali sme sa. Je to oficiálne. V izbe sedím ja a všadeprítomný smrad.

Smrad niekoľkých desaťročí nasiaknutých starým nábytkom a životom pôvodných obyvateľov tohto bytu. Drží sa ako kliešť tohto miesta, ako posledná pripomienka, keď všetko fyzické je už dávno preč. Ja osobne mám rada zápach starých priestorov, ktorý na mňa zavanie z navlhnutej temnoty. Ale v tomto prípade som nenašla žiadne zaľúbenie. Tak si žijeme spolu so smradom, v prachu a v neporiadku rozpracovanej kuchyne. Dúfajúc, že jeden z nás raz odíde.

Pred nedávnom som cestovala vlakom. Presnejšie rýchlikom. Všetky dni, keď nastane kolaps v universe a ja som nútená kúpiť si lístok na rýchlik, prežívam veľmi intenzívne a nie práve radostne. Som totiž IC dieťa. Tak som nastúpila do starého kupé - vozňa, prešla koridormi z našich spoluobčanov, a zložila sa na rozheganom bordovom „kresle“. Keby som vedela, že tam bude taký...“púšik“, nebudem sa ani sprchovať. Nech zapadnem. Mojich päť hodín utrpenia sa začalo. Najďalej som dovidela akurát tak na cudzie zadky, ktoré od mojej tváre delili len presklené dvere a vnútro bolo nepríjemne vyhriate. Samozrejme polhodinový bonus v podobe meškania musel byť. Keď som vystúpila v Bratislave, zbadala som, že tento sexi rýchlik mal aj vozne typu „som tá lepšia a novšia časť“. Fascinuje ma to. Hlavne, keď si zakúpim miestenku. Mám rada naše železnice.

Pozdravujem všetkých ľudí v dôchodcovskom veku, ktorí krvopotne trvajú na tom, že by si ich mali mladšie ročníky vážiť. Keď mi dajú dôvod, budem. Staršia pani (krycie meno Dôchodkyňa), sa vytláča z plného trolejbusu. Človek by sa aj uhol, keby mal kam. Ale ľudia idú z každého smeru. A Dôchodkyňa sa tlačí a strká do mňa rukou. Moje asociálne cítenie dosiahlo v tej chvíli úroveň „neznášamplnémhdéčkyavšetkýchľudíokolo!“ a ortuť v pomyslenom teplomere prebila sklo. Chcete žiť v duševnom mieri vo veľkom meste? Necestujte. Vlastne, seďte doma.

Keď dlhšie pracujete v nákupnom centre, začnete počas nudných období svet okolo vnímať naplno. Hlavne ak nie ste na klasickej predajni, ale na „ostrovčeku“. Hluk sa vytratí a stávate sa večným kritikom. Najčastejšie ako inak, ľudí. Ich oblečenia, vizáže, vystupovania. Je to povrchné, ale naopak to celkom slušne obohatí váš duševný svet. Lebo človek vie byť inšpiratívny. Aj tým najhorším spôsobom. „Vyzerá ako DEBIL...“ poviem si a presuniem svoj pohľad na ďalší „highlight“ dňa.

Aj také stvorenie ako zajac si neustále hľadá svoje teplé miestečko. Najnovšie sa ním stal roh môjho matraca. Kým sme nemali poskladanú posteľ, veselo si poskakoval počas noci cez naše nohy a ponad naše bdejúce telá. Potom prišla posteľ, o ktorej sme si hlúpo mysleli, že na ňu nevyskočí. Vyskočil. Nebol to žiaden problém. A keď som sa budila na mierne otrasy na mojom mieste, v tme som vždy vedľa seba zbadala ušatú siluetu. Aspoň na chvíľu som sa mohla klamať, že by snáď ten zajac vyhľadával moju spoločnosť, keď sa pri mne rozčapil na voľnom priestore a oddychoval. Človek by si aj tú slzu šťastia vyronil. Keby nevedel... Svet sa skladá z matracov a dobrej spoločnosti. Je len otázne, ktorá kategória ste.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?